5.Diel-Škola

     Bolo zvláštne sledovať, ako Holly odchádza z bufetu. Kúpil som si zmrzlinu, lebo sa celý roztápam pod prudkým slnkom. Nie som sám. Ani zmrzlina dlho nedrží tvar. Steká mi po kornútku. Mám čo robiť, aby mi tá dobrota nepristala na oblečení. Chodiť špinavý... Na to síce zvyknutý, ale prezentujem teraz rodinu, takže by som sa mal ukázať v čo najlepšom svetle.

     Larvitar mi z pochúťky ujedá.

Ja- No tak! Nechaj mi z nej niečo!

     Larvitar sa len zaškerí a potom znovu zaborí pusu do zmrzliny. Chvíľu len tak sedíme v chládku stromov, no po chvíli ma zaskočí jeden chalan, čo beží po ulici tým istým smerom už asi piatykrát. Čo ten zhon?

Ja- Uhm... Prosím ťa...

     Chlapec sa zastaví a premeria si ma pohľadom.

Chlapec- Áno?

Ja- Čo hľadáš?

Chlapec- Nič nehľadám.

     Už prvé slovo, čo vypustil do vzduchu mi naznačilo, že bude nepríjemný. Prečo som ho vôbec oslovoval? Som blbec...

Ja- Len mi to tak prišlo...

Chlapec- Staraj sa o seba!

     Potom sa zadíva za mňa a vezme Larvitara do náruče. Ten ho automaticky poškriabe a vymaní sa mu zo zovretia.

Ja- O čo ti ide?

     On sa len zazubí a vytiahne pokéloptu.

Chlapec- Dáme si zápas. (podá mi ruku) Som Gin.

Ja- Alex.

     Mať zápas s tak nesympatickým človekom môže byť fuška. Ale čo, aspoň moji pokémoni získajú nejaké skúsenosti s ďalším protivníkom.

     Gin hádže pokéloptu.

Gin- Choď, Vulpix!!

     Larvitar automaticky pristúpi k svojmu oponentovi.

Gin- Ember!!

     Je to pech, ale keď už viem, proti čomu je Larvitar slabý, Vulpixovi sa len pousmejem.

Ja- Sandstorm!!

     Larvitar vyvolá v strede ulice pieskovú búrku, ktorej odolajú len niektoré typy, a zrovna ohnivé nie.

Ja- Larvitar, pozor!!

     Môj pokémon je v tak úžasnej kondícii, a to máme za sebou len jeden spoločný deň. Ohnivému útoku sa vyhne ako profík.

Ja- Bite!!

     Vulpix tam len tak stojí a Gin sa po celý čas len mračí.

Gin- Fire spin!!

     Larvitar sa znovu vyhne útoku a skočí na Vulpixa, pričom sa mu zahryzne do jedného z chvostov. Vulpix vydá strašidelný zvuk, výkrik bolesti.

Gin- Ember!!!

Ja- Scratch!!

     Aj keď Larvitar utrpí zranenia, budú minimálne. Larvitar zahryzne do ďalšieho z chvostov.

Gin- Vulpix!! No tak rob niečo ty guľa chlpov!!

     Vulpix sa na svojho trénera pozrie so zdesením. Vôbec sa mi to nezdá. Prečo by sa niekto správal ku svojim pokémonom tak kruto?! Vulpix je už i tak vyčerpaný.

Ja- Larvitar, prestaň.

     Larvitar mi vyskočí následne na rameno. Gin celý červený v tvári od nervov na mňa začne ziapať na celú ulicu. Ľudia z okien na nás pozerajú ako na národnú show.

Gin- To si ako predstavuješ?! Odísť v strede zápasu!!

Ja- Už je koniec. Tvoj Vulpix má dosť.

     Môj zrak spočinie na jeho Vulpixovi. Chudák pokémon. S pohoršením sa vydám preč z mesta. Celú cestu mi v hlave vŕta ten nezodpovedný chalan. Ako vôbec dostal pokémona? Mal by si ich vážiť a nie zaobchádzať ako s handrou...

     ...Vytiahnem mapu. Keďže ma otec učil ako sa zorientovať v lese, poznám aj kompas a vyznám sa v mapách. Nemám problém nájsť potok na míle ďaleko. Najlepšie by bolo, keby som začal hľadať nejaké miesto na prenocovanie.

     Strach nemám vôbec. Moju cestu si užívam. Byť v prírode, cítiť vôňu kvetov a počúvať spev lietajúcich pokémonov je krásne. Až teraz si uvedomujem, že som mal veľké šťastie narodiť sa v našej rodine. Lenže peniaze by sa hodili a kvôli pomáhaniu na statku som nikdy nemal čas na skutočnú zábavu, ani na priateľov. No všetko zlé je na niečo dobré. Takto si vychutnám pobyt v prírode.

     Chvíľu kráčam a premýšľam, ale potom sa zastavím. Vymením si s Larvitarom pohľady a obom nám dopne, že sme blízko rieky. Bude dobré utáboriť sa pri nej. Aspoň si umyjem tvár a chytím nejaké ryby na večeru, aby sme si všetci pochutnali.

     Tráva tu vysoká nie je, čo ma prekvapí a zároveň poteší. Zložím ruksak a vybalím spacák, vypustím Mareepa a pošlem ho s Larvitarom po drevo.

Ja- Skúste ísť tamtade, drevo bude suchšie, lebo sa k nemu vlhkosť nedostala.

     Byť sám mi nevadí, ale kútikom oka stále pozorujem svojich pokémonov, aby nezašli príliš ďaleko. Medzitým nájdem palicu, na ktorú uviažem špagát, na koniec zamontujem drôt a dám naň kúsok pečiva, ktoré som dostal od mami. Hodím návnadu do rieky a čakám.

     Pokémoni úspešne donesú drevo. S Larvitarom sa vymením. On drží našu provizórnu udicu a ja s Mareepom rozkladám drevo. Keďže sa mi nikdy nepodarilo založiť oheň drením dvoma kameňmi o seba, rozhodol som sa pre skautský spôsob, palica a iné drevo.

     Pidlikal som dobrých osem minút, kým padli prvé iskry. V tej chvíli už slnko zašlo za obzor a ja som vďačil mojej šťastene, že som konečne zapálil vatru.

     Prevzal som udicu od Larvitara práve v momente, keď zabrala. Chytili sme pekného pstruha riečneho. Znovu som nahodil a podal udicu môjmu parťákovi.

     Napichol som pstruha na drevo, na ktorom sa opečie. Asi po minúte som k nemu pridal ďalšieho. Toho ulovil Larvitar sám.

Ja- (usmejm sa) Učíš sa rýchlo.

     Pohladil som ho po hlave a on sa zazubil chválou.

     Chcel som už rozobrať našu udicu, ale Larvitarovi sa to tak zapáčilo, že chcel rybárčiť ďalej. Po večeri sa do toho hneď pustil. Ja som sledoval krásnu oblohu plnú hviezd.

Ja- Je to tá istá obloha pod ktorou som vyrástol?

     Mareepova vlna mi robila vynikajúci vankúš a ešte k tomu hriala. Vlhkosť kúsala do špiku kostí a studila na koži. Preto som prikryl spacákom aj Mareepa aj mňa.

Ja- Keď skončíš, tak polož udicu k ruksaku a poď si tiež ľahnúť.

     Odkázal som Larvitarovi, ktorý bol zažraný do novej činnosti celým svojím duchom. Neprítomne mi prikývol a ja som zatvoril oči.

     Neviem, koľko času prešlo odkedy som zaspal. Zobudil ma však Larvitar svojím krikom. Strhol som sa a bol prichystaný na najhoršie.

     Larvitar pri svojom novom hobby chytil pokémona.

Ja- Čo to je?

     Mareep mi vybral z vrecka pokédex, kým som zbožne pozeral na tú rybičku. Žiarili jej vzory na chvoste. Krása.

     Vzal som pokédex do ruky a namieril na pokémona.

Pokédex- Finneon, vodný pokémon. Dokáže absorbovať svetlo a po zotmení jeho vzory na chvoste žiaria. Je tiež prezývaný ako Beautifly mora.

Ja- Morský pokémon v rieke? Asi vedie k oceánu potom a sme blízko.

     Niektoré vodné živočíchy kladú ikry do riek a potom sa sťahujú do morí, alebo opačne... Finneon. To znie fajn. Vyzerá ako správny spoločník na cesty.

Ja- Mareep, elektrický šok!!

      Rybička hneď omdlie pod zdvojnásobenou silou elektriny a ja následne hodím pokéloptu. Lapí Finneona a dopadne na zem. Chvíľu sa ešte kotúľa po zemi ale nakoniec všetko klapne a ja s nadšením vezmem pokéloptu do ruky.

Ja- Zdá sa, že máme nového parťáka.

****

     Pošteklili ma ranné lúče vychádzajúceho slnka, ktoré presvitalo spomedzi listov a konárov. Premnul som si oči a ponaťahoval sa. Stuhnuté kosti treba hneď narovnať. Zobudil som partu. Tí dvaja zrovna nadšení neboli, ale hlad bol silnejší.

     Narýchlo sme sa poumývali, spravili rannú hygienu a pobalili sa. Kosti zo pstruhov sme nechali len tak pohodené, nech sa nejaký divý pokémon naobeduje. A my sme mali namierené do najbližšieho mesta. V lese sme našli stromy s granátovými jabĺčkami. Nie je to vôbec nezvyčajné, keďže sme v tropickej oblasti, najjužnejšom ostrove Fialkovej oblasti.

     Asi o pätnásť minút sme dorazili na vyšľapaný chodník a stretli niekoľkých zberačov hríbov. Potvrdili mi, že sa blížime k mestu s najbližšou telocvičňou. Boronia City.

     Zvuky lesa prehlušila hlavná cesta a trúbenie áut. Zhon do práce. Zastavil som sa v zelovoci a kúpil ovocie a nejakú zeleninu, aby som si neskôr uvaril polievku. Blízko mesta rastú kopy hríbov, takže to vidím na dobrotku.

     Pokémonské centrum som nehľadal vôbec dlho. Bola to budova s oranžovou strechou a všade k nej boli orientačné cedule. Vstúpil som dnu.

     Taký frmol som ale nečakal. Bolo tu viac trénerov, než áut na ceste a hluk v budove by sa razom vyrovnal tomu na ulici. Rada bola plná trénerov so svojimi pokémonmi. Všetci do seba strkali a tlačili sa. Dokonca sa ma pokúsili predbehnúť. Hneď som ich však dal do laty, ako vraví môj otec. Potom na mňa už pozerali ako na človeka, čo si zaslúži rešpekt.

     Po pol hodine cca som sa konečne dostal na radu. Hneď som podal pokélopty sestričke. Nedalo sa nevšimnúť jej ceduľky s menom. Sestrička Joy.

Joy- Prepáčte, máme plno práce, snažíme sa ako len môžeme.

     S pokémonmi odbehla preč. Jej slová mi ešte dosť dlho zuneli v hlave, až kým na neoslovilo nejaké dievča: „Ahoj, ja som Rena. Spravil si už skúšky?“

     Vôbec som nechápal, o čom rozpráva.

Ja- Poznáme sa?

Rena- Vlastne nie, ale tiež si si prišiel dať ošetriť pokémonov. Tak ma zaujíma, či si nakoniec spravil skúšky.

     Môj nechápavý výraz ju prinútil mi všetko vysvetliť.

Rena- Aha, tak ty nie si odtiaľto. No... V meste je pokémonská škola, kde ťa učia zaobchádzať s pokémonmi, učia ťa všetko o nich a tak. A teraz končí prvý štvrťrok, tak sú aj skúšky. Je to strašné. Tie testy sú tak ťažké. Často sa stane, že ich človek musí opakovať aj päťkrát.

Ja- To som nevedel... Ja som z Camilla City a tam taká škola nie je.

Rena- Z Camilla City?! Odtiaľ je profesor Brown!!

Ja- (prikývnem) Poznáš ho?

Rena- Nie, ale chcela by som. Pôjdem si k nemu po svojho prvého pokémona, teda... (stíši hlas).. Pokiaľ dokončím školu. Rodičia študentov našej školy sú vysoko postavení a väčšinou nenechajú svoje dieťa vydať sa na pokémonovú cestu bez vzdelania. Je to trochu smutné.

Ja- Ani nie. Predstav si, že by ťa v lese napadol nejaký divý pokémon, napríklad Ursaring a ty by si bola nahraná. Takto ťa aspoň naučia, čo máš robiť.

Rena- A ako sa cestuje tebe, keď si nechodil do podobnej školy?

Ja- Pracoval som na rodinnom statku s rodičmi, kde som si jedlo musel zaslúžiť, takže ma to naučilo všetko potrebné. Nikdy som si nemyslel, že to využijem, ale teraz mením názor.

     Joy mi podá pokélopty späť spolu s Larvitarom a na radu príde Rena. Odovzdá svoju pokéloptu do rúk lekárskej starostlivosti. Zažiaria jej oči, keď zbadá Larvitara.

Rena- Och, Bože, ten je tak roztomilý.

     Chytí ho do rúk a vystíska ako plyšovú hračku.

Ja- A tie skúšky si spravila?

     Rena okamžite posmutnie a položí Larvitara späť na nohy.

Rena- Bohužiaľ nie. Nie som moc dobrá, ale snažím sa.

Ja- A tie skúšky ako prebiehajú?

Rena- Sú dve časti. Takto fungujú všetky pokémonské školy v našom regióne. Prvá časť je písomná. Dajú ti teóriu a ty máš napísať všetko, čo sa nabiflíš doma. A druhá časť je realizácia tej teórie...(odmlčí sa) Lenže tie zápasy sú tak ťažké...

     Po líci sa jej skotúľa slza. Začnem zmätkovať.

Ja- Ale no tak... neverím, že nie si dobrá.... Len to chce...cvik...

Rena- Nemám kde cvičiť. Študenti vlastnia len školských pokémonov a tí nesmú opustiť areál školy. Do areálu zapadá aj toto stredisko, preto som si myslela, že chodíš k nám. Tiež máme v areáli štadión, kde sídli Rose, trénerka telocvične, čo je tiež dcéra riaditeľa, ktorá organizuje štvrťročné skúšky.

     Pri jej slovách sa mi hneď objavil úsmev na tvári. Nebudem musieť zisťovať od cudzích, kde je telocvičňa! Takto to mám rovno na tanieri.

Ja- To je super! Hneď pôjdem vyzvať Rose na zápas.

Rena- Ale to nemôžeš...

     Okamžite mi stuhne úsmev na ksichte.

Rena- Počas skúšok je telocvičňa zatvorená.

Ja- Ako dlho ešte tie vaše testy budú trvať?

Rena- (zosmutnie) Do konca dňa. Nemám moc času, aby som prešla. Večer o šiestej bude vyhodnotenie.

Ja- Tak to ťa ešte stihnem vyzvať na zápas.

     Rena sebou trhne. Z hlasu jej srší neistota a stres.

Rena- A...A..Ako to mys..líš?

     Sťažka prehltne.

Ja- Tak ako počuješ. Dáme si zápas v tom vašom areáli hneď ako ti ošetria pokémona.

Rena- A ukážeš mi fígle ako poraziť učiteľkinho pokémona?!

     Div od radosti neprdí hviezdičky a dúhu.

Ja- (prehrabnem si vlasy) Uvidím, čo bude v mojich silách, som na ceste len jeden deň ....kvázi....

    Pôsobila, že moje posledné slová jej vošli jedným uchom dnu a druhým von. Keď jej Joy doniesla sviežeho pokémona, všimol som si, že na zdravotnej karte, ktorú jej Joy následne podala je napísané Spritzee. Divná prezývka.

     Rena mi ukázala areál, kde študuje, predstavila ma pár svojim kamarátkam, ktoré sa samy od seba rozhodli, že nám budú robiť rozhodcov počas zápasu. Nakoniec sme skončili na jednom z voľných ihrisiek pred školou.

     Vyzeralo to teda desivo. Asi sto metrov dlhá budova školy a pred ňou asi 15 menších ihrisiek pre študentov. Tí sa teraz statočne pripravovali na poslednú možnosť prejsť štvrťrokom. Učitelia, alebo teda nejakí dospelí s píšťalkami ich sledovali a odpískali prípadný faul-play.

     Ako som sa postavil na miesto modrého hráča, ovalil ma pot. Sme na úpeku slnka, ktoré sa pomaly ale isto blíži do stredu oblohy. Rena hodí pokéloptu a vyjde z nej ružový pokémon. Už poučený, že pokédex poradí, ho automaticky vyťahujem a zisťujem, že Spritzee nie je prezývka, ale meno fairy pokémona.

Ja- Ideš, Mareep!!!

Rena- Myslela som, že použiješ Larvitara!!

Ja- Aj Mareep musí bojovať. Teraz je na rade on.

    Dospelí nám nejako začali venovať pozornosť. Sledovali nás. Očividne Larvitar ani Mareep nepatrili medzi pokémonov, ktorých študenti mali počas štúdia k dispozícii.

    Jedna z Reniných kamarátok už chcela začať zápas, ale prehlušil ju hlas peknej mladej, ale oveľa staršej dievčiny: „Zápas sa môže začať!“

***pokračovanie nabudúce***