10.Diel-Ošetrenie

Niečo na mne leží. Je to mäkké, jemné a teplé. Ako taká kožušinka. Skúsim to striasť, no nepodarí sa mi to. Pokúsim sa teda aspoň otvoriť oči. Viečka mám ako z kameňa. Nechcú sa pohnúť. Chcem kričať. No z nejakého zvláštneho dôvodu nie som schopná urobiť ani to. Je to až desivé. Zvuky okolo mňa sú tlmené. Ležím na niečom tvrdom. Dačo ma tlačí do nohy, usúdim, že to je kameň. Čiže asi ležím na zemi.

        Ten hlas... Je to Ash! Bezpochyby! Niečo mi vraví. Ale nerozumiem mu. Cítim sa ako v najhoršom sne, kde sa nemôžem pohnúť, nič povedať, niečomu rozumieť. Som absolútne bezmocná. A Ash zrejme tiež. Teraz tu má dvoch marodov, s ktorými asi nevie, čo robiť.

        Čo mám teda robiť? Moja myseľ mi funguje, no telo nie. Začnem si uvedomovať ostrú bodavú bolesť v okolí ramena. Do riti!! Ja sa chcem postaviť a ísť do dediny, aby mohli v centre ošetriť Phanpyho (a aj moje rameno).

         Niečo mi pristane na čele. Je to mokré a studené. Alebo... to som ja taká horúca? Mám horúčku? Si nerobte zo mňa srandu! Prečo ma tak bolí to rameno?

          Hneď ako si položím túto otázku sa rozpomeniem. Hodila som sa pred Phanpyho, aby ho nezasiahli jedové ostne od Arboka. A tie ma trafili do ramena. No fakticky super. ĎAKUJEM TI BOŽE, ŽE NIE SOM POKÉMON, inak by som takúto bolesť musela znášať až veľmi často.

          Zrazu mi čiasi ruka chytí zátylok a zdvihne mi hlavu. Nedokážem sa pohnúť. Viem len, že dýcham a uvedomujem si, čo sa deje okolo mňa. Môžem sa teda spoliehať len na čuch a sluch. Podľa vône teda zistím, že tá ruka patrí Ashovi. Typická spotenosť chalana a ruky nabité statickou elektrinou. To je jednoznačne Ash! Keď ležím na zemi... To sme ešte stále v lese? Šum listov mi to potvrdí. Vôňa nočnej rosy tiež. Niečo mi Ashova ruka leje do úst. To som v divnom stave v „nebezvedomí ale v bezvedomí“ s otvorenými ústami? V živote som v bezvedomí ešte nebola. Vyzerá to teda takto?

          V mysli sa mi strieda nespočetne veľa otázok, ktoré sa nikoho nemôžem opýtať.

           Viem, že na to asi nie je vhodná doba, ale... mnooo... potrebujem... ísť na WC. Nechcem sa počúrať ako malé dieťa. Ani neviem, či je možné sa počúrať v tom mojom podivnom stave neschopnosti pohybu. Každopádne viem jedno: Nemienim sa strápniť pred Ashom tým, že nestihnem ísť na „malú“. To by som sa tak strápnila, že až!! Musím niečo urobiť!!

         Začnem sa pokúšať o postavenie, o akýkoľvek pohyb hocakou časťou tela, ktorýmkoľvek svalom. No jediný sval, o ktorom viem, že sa na 100% hýbe, je moje srdce.

          „Dokážem to, dokážem to, dokážem to, dokážem to...Ja viem, že to dokážem!“ Musím! Aj keď, je príjemné, keď viem, že sa Ash snaží o mňa postarať. Avšak kvôli tomuto skvelému pocitu nemienim urobiť pod sebou mláčku a potom v tom mokrom ešte aj ležať.

            Na rameno mi Ash priloží studený obklad (asi ho vychladil Glaceon). Bolesť trošku poľaví, no zasa na druhej strane ten obklad je ľadovo studený a ten chlad... bodá do špiku kostí.

            Ash si niečo zamumle. Rozpoznám slovo (alebo aspoň časť slova) „...drž...“. No budem držať, to sa neboj. Aspoň sa pokúsim vydržať, inak to bude môj najtrápnejší deň v živote.

            Niečo sa vo mne pohne (nie som tehotná, len tak mimochodom). Pre istotu skontrolujem močový mechúr, zatiaľ plný. Skúsim teda pohnúť prstom na ruke. Zacítim pohyb!! Super!! Pokúsim sa teda otvoriť oči. Ide to pomaly. Ešte pomalšie než slimačie tempo. Začujem známe: „PIKA-PIKA!!“ čo signalizuje, že si ma Pikachu všimol. Už mám oči otvorené do polovice, no všetko je zahalené hmlou. Také rozmazané. Na chvíľu ma prepadne panika, že som oslepla. Potom sa našťastie obraz začne vyjasňovať a nakoniec mám full HD.

              Chvíľu mi trvá, než si uvedomím, že sa pozerám do Ashových čiernych očí, ktoré na mňa hľadia bez žmurknutia. Pikachu ma strká do zdravej ruky, niečo hnedé, zrejme Teddiursa mi leží na nohe. To je to mäkké a jemné.

            Skúsim sa usmiať. Aj bez zrkadla viem, že ten úsmev skôr vyzerá ako rovná čiara, ale to nevadí. Ash pochopil, že som pri zmysloch, no ešte si nie som tak celkom istá, ako presne vykonám potrebu. Pred Ashom určite nie.

             Vyskúšam moje hlasivky.

Ja- Ash...

             Zniem ako dlhoročný fajčiar, čo práve stratil hlas. Chraplák, čo ani nie je skoro počuť. No Ash ho počul. Jeho hlas je starostlivý a plný obáv.

Ash- Áno?

            Pokúsim sa posadiť, Ash mi pomôže. Je taký zlatý.

Ash- Opatrne...

Pikachu- Pipikaču.

Ja- Pitie...

             Ash mi podá fľašu s čistou vodou, počas pitia mi ju pomáha pridržať. Uvedomím si, že plnosť môjho mechúra je dôležitejšia, než čokoľvek iné.

             Ako vymenená vyskočím na nohy. Zapotácam sa. Ash ma pridrží, aby som stála oboma nohami na zemi.

Ja- Ďakujem... Ďakujem za všetko.

             Už aj zniem ako obyčajne. Len to rameno... No, budem musieť vydržať až do dediny. Umbreon ku mne priskočí, svieti mi na cestu. Ash ma nasleduje. Ale tú potrebu nebudem vykonávať pred ním!

Ja- Ash, idem na ‚WC‘.

             Ash sa zasmeje a zastaví. Ešte aj prikývne. Rýchlym krokom, pri čom sa snažím nezkydnúť na zem, si nájdem pekné miestečko ako toaletu.

****

 Už som myslela, že ten mechúr ani nemám. Krása! Voľnosť! Vrátim sa spať k Ashovi.

Ash- Si OK?

         Prikývnem. Neviem, ako dlho som bola mimo, no stále je noc.

Ja- Mali by sme vyraziť. Phanpy potrebuje lekársku starostlivosť.

Ash- A tvoje rameno tiež.

Ja- Hej, hej. Tak poďme.

          Pobalíme si naše veci, Ash vezme Phanpyho na ruky a vyrazíme na cestu.

****

        Do dedinky dojdeme ešte za tmy. Ani slnko nemá tendenciu vychádzať, čo značí, že je asi jedna v noci. Alebo trošku viac. Centrum nájdeme bez jediných problémov. Ash zabúcha na dvere. Chvíľu sa nič nedeje, potom sa rozsvieti v hale a sestrička Joy a Chansey otvoria dvere. Bez slova nás prijmú dnu, dajú nám večeru a povypytujú sa nás na naše dnešné dobrodružstvo. Asha zavedie Chansey na izbu s mäkkou posteľou. Chcem ísť s ním, no sestrička ma zastaví.

Joy- Nie Kirra, ty tu ešte ostaneš. Tvoje rameno potrebuje ošetriť.

         Porazene prikývnem. Sestrička Joy ma zavedie na sálu. Chansey ma chce uspať spevom. Upokojím ju, že budem v pohode.

         Snažím sa radšej nevnímať, čo mi s tým ramenom robí, pretože po dnešku už mám naozaj toho dosť. Ale injekcia veľkosti palice na opekanie marshmallow sa nedá ignorovať. Keď mi ju zapichne do rany, trošku sebou trhnem. Potom mi z tej rany začne Chansey vyťahovať jed. Má fialkastú farbu. Nasleduje dezinfekcia poranenia. Moje očakávanie, že to bude štípať sa splnilo. Rozhodla som sa radšej nekričať, aby som týmto lekárkam uľahčila prácu a aby si to Chansey s tým spevom a uspávaním nerozmyslela. Nakoniec mi na poranenie priložia gázu s podivným krémom, potom to zafixujú elastickým obväzom. Som šťastná, že to mám za sebou. Sestrička mi ešte pripraví harmančekový čaj. Trošku kecáme. Ja nie som unavená, no po čase, o pol štvrtej ma prepadne únava. Idem si teda ľahnúť.

****

         Vedľa postele sú hodiny. Kuknem na ne očkom. Skoro osem a ja som vyspatá!! To sa nestáva často. Kuknem na spiaceho Asha. Chrápe. Mám chuť hodiť do neho vankúš, no potom si to rozmyslím. Po včerajšku a vlastne aj skorom dnešku si zaslúži spánok.

         Zaškvŕka mi v bruchu. No jo. Už som v absolútnom poriadku. Obujem si teda papuče a rozbehnem sa dole do jedálne. Sestrička sa na mňa usmeje.

Joy- Dobré ráno, Kirra.

Ja- Bré ráno.

Joy- Čo rameno?

Ja- Omnoho lepšie, ďakujem.

Joy- Je to moja práca.

           Usmejem sa.

Joy- Dáš si na raňajky lievance, omeletu alebo nejakú pomazánku s čerstvým pečivom?

Ja- Omeletu.

Joy- S pomarančovým džúsom?

         Prikývnem. Zasadnem za stôl. O necelé dve minúty mi Chansey prinesie moje raňajky.

Ja- Ďakujem, Chansey. To si uvarila ty?

Chansey- (prikývne) Chansey-Chansey.

Ja- Vonia to výborne! Nenechám to vychladnúť. Už aj sa do toho pustím!

          Beriem sústo na vidličku. Vkladám do úst. Žujem.

Ja-(zvýsknem) To je dobrota!!

          Chansey má z toho radosť. Keď dojem, tak akurát zíde dolu Ash na raňajky. Neprekvapí ma, že si dá lievance so sirupom, potom tri kusy chleba s arašidovým maslom a nakoniec sa dorazí jahodami so šľahačkou. S plnými ústami sa na mňa pozrie, potom prehovorí.

Ash- Je super ťa vidieť pokope.

Ja- Aby ti nezabehlo.

            Len čo to dopoviem, mu, ako inak, zabehne. Chansey ho začne búchať po chrbte a nakoniec Ash prehltne. Pristúpi ku mne sestrička Joy.

Joy- Phanpy je už zdravý ako rybička. A vaši ostatní pokémoni tiež.

Ja- (čudujem sa) Ostatní pokémoni?

           Prikývne.

Joy- Ash sa za mnou ráno o siedmej zastavil, či by som neskontrolovala aj vašich pokémonov, nielen Phanpyho.

           Veľavýznamne sa pozriem na Asha. Prihopká ku mne Teddiursa, Umbreon sa postaví hneď vedľa mňa.

Ash- Konečne vyzeráš ako tá stará Kirra.

Ja- Stará?

Ash- Tak som to nemyslel...

            Teddiursa podíde k Ashovi bližšie a zovrie packu v päsť. Všetci v jedálni sa začneme smiať.

/po chvíli/

Ja- Mali by sme sa vydať na cestu.

Joy- A kam vlastne idete?

Ja- Noo, poznáte tú samotu na okraji lesa?

Joy- Ak myslíš tú, kde spracovávajú Opály tak áno.

Ja- Tak o tom neviem nič.

Joy- Je tam taký milý pán s dcérou Natalie.

Ja- Naty.

Joy- Takže ju poznáš. (prikývnem) Ale to je ďaleko. Dnes tam má namierené Siddorio, vyrába opálové šperky. Má vlastný obchod v Opálovom meste, avšak tu sú väčšie opálové náleziská, než pri meste, preto tu trávi dosť času, keď vyrába šperky. A dnes si má prísť po svojho Sandslasha a potom ide tam k Naty a jej otcovi. Vlastne by tu už mal aj byť.

          V tej istej milisekunde, keď to sestrička Joy dopovedala sa vo dverách objavil vysoký statný štyridsiatnik s bledohnedými vlasmi a bradkou. Podišiel k nám bližšie, vypúlil na mňa oči.

           Sestrička Joy sa usmeje.

Joy- Meškáš Sid.

Sid- Kedy som nemeškal? (pozrie na mňa) Ale čo to tu vidím. Víťazka Zlatej ligy, Kirra Benetová tu v Opálovej dedinke? Je mi cťou. Som Siddorio, ale pre známych som Sid.

             Jeho preslov ma šokuje. Neviem, čo na to povedať.

Ja- Teší ma.

Sid- Potešenie je na mojej strane.

             Ash si odkašle v zmysle: ‘Aj ja som tu.‘

Ja- Ammm, Sid...

Sid- Áno?

Ja- Toto je môj kamarát Ash Ketchum.

Sid- Priateľ?

                V jeho očiach je úchylácky výraz, keď sa dospelý rozpráva s deckom o randení a láske. Snažím sa udržať pokerface.

Ja- Nie, kamarát.

Sid- Ale ‚jasné‘, ja viem, ako to myslíš. Tak starý zas nie som.

              V duchu si poviem: ‚No keď myslíš.‘

Ash- Prišiel som sem, aby som sa zúčastnil Zlatej ligy a vyhral ju.

              Sidovi sa preblesne v očiach.

Sid- Tak to musíš poraziť tuto našu Kirru, aby si sa stal Zlatým majstrom Ligy. Kirra v celej Lige ešte ani raz neprehrala, nebudeš to mať ľahké.

Ja- To by už snáď aj stačilo.

              Pozriem na Joy.

Joy- Sid, Kirra aj Ash idú na to isté miesto kam ty. Zobral by si ich so sebou?

Sid- No jasné!! Len si zoberiem Sandslasha a môžeme hneď vyraziť!

              Hneď, ako sme si zobrali všetkých našich pokémonov sme sa vybrali na drevenom voze ťahanom dvoma Taurosmy.