11.Diel-Spomienky

         Cesta je dlhá, veľmi dlhá. Zdá sa, akoby sa predĺžila, keď sme strávili noc v pokémonskom centre. Je ešte dlhšia, než keď sme išli do dediny. Avšak nepríjemnú hrboľatú a hlavne horúcu cestu mi skracujú Phanpy, Teddiursa a Umbreon s Pikachuom. Sestrička Joy ich prezrela a nakŕmila, čím mi uľahčila miešanie pokrmu pre pokémonov (keďže ma ešte stále bolí to rameno, aj keď si ho už aspoň cítim). Sedím vzadu na drevenom voze, chrbtom otočená k Sidovi a Ashovi, ktorí neustále klebetia o Zlatej lige. Tí teda sedia vpredu.

          Počasie je až príliš krásne. Podozrivo krásne. Veď sme na Dračej planine!! Prečo teda neprší? No dobre, radšej nech svieti slnko ako šialené, než by mal do mňa zase trafiť blesk (alebo aspoň pokúsiť sa o to).

          Pikachu aj s Teddiursou šteklia malého Phanpyho, ktorý sa už zotavil. Závidím mu, že on je už v naprostom poriadku a ja musím čakať asi týždeň, aby som mala to rameno OK. Umbreon sleduje cestu za nami, pohľadom prečesáva kríky a okolie. Zdá sa, akoby niečo cítil, alebo počul. Po chvíli s tým však prestane a ľahne si, privrie oči, možno aj zaspí, to zisťovať nebudem. Je to predsa nočný pokémon, tak prečo by mal byť cez slnečný deň hore?

          Za mnou sa Ash aj so Sidom zarehocú. Nemám čo robiť, pokémoni sa zabávajú aj bezo mňa, tak ich nebudem rušiť. Tak sa teda započúvam. Ash sa znova pýta. Dokáže robiť aj niečo iné? Myslím, niečo iné okrem pýtania, jedenia a spania? Niekedy o ňom pochybujem, ako napríklad teraz.

Ash- Odkiaľ vlastne poznáš Kirru?

          ‚Poznáš‘? Veď sme sa stretli len pred piatimi minútami!! Vôbec sa nepoznáme!!

Sid- Z Ligy. Zlatá liga je jediná, ktorá je u nás vysielaná v televízii. Pri výberovkách ju nechceli pustiť do ligy, aj keď mala všetky potrebné odznaky, a aj pár naviac! Už od začiatku na všetkých maličká Kirra Benetová zapôsobila. S dvoma copíkmi a 143 centimetrami bola najmenšou účastníčkou. Všetci okolo, teda, myslím divákov, čo sledovali ten hurhaj ju chceli do Ligy. Aj ja som chcel, aby sa tam dostala. No porotcovia trvali na svojom. Nechceli ju tam, pretože vtedy zodpovedajú za všetkých trénerov v Lige oni. A ustrážiť také malé dieťa... Je to poriadna zodpovednosť. Avšak potom sa stal zázrak.

            Zatvorím oči a predstavujem si tie obrazy, pocity, ktoré som vtedy prežívala. Tie hrubé slová, tá nedôvera. Bolo to ťažké. Predstavte si, že vás súdia len podľa toho, ako vyzeráte a koľko máte rokov! A ešte to, že som vyhrala len s troma pokémonmi. To bol zlatý klinec!

Ash- Zázrak?

Sid- (prikývne) Zázrak. Prišiel Romano, víťaz z predchádzajúceho roka keď sa Kirra išla zapísať ako úplný začiatočník. Možno si o ňom už počul.

           Nepočujem Ashovu odpoveď, avšak Sidova reakcia mi prezradí, ako Ash odpovedal.

Sid- Nepoznáš?!! Pokémonský ignorant! (čo by som dala za to vidieť Ashov výraz práve v tejto chvíli). No, kde som to skončil?

Ash- Pri Romanovi...

Sid- Áno!! Romano, víťaz Zlatej ligy spred štyroch rokov mal teda VIP prístup do všetkých miest v štadiónovom koplexe.

Ash- Počkaj, počkaj! Čo je to štadionóvý komplex?

Sid- Chlapče, vieš ty vôbec o Zlatej lige?

Ash- Len to, že potrebujem päť odznakov.

           A aj to som mu povedala ja.

Sid- Ách, vy mladí. Nič neviete, padáte hlavou dopredu, no bez jediných informácií, kam vlastne dopadneš.

           Tak v tom má pravdu.

Sid- (Povzdych) Ten komplex je obrovská plocha ohradená kamennými múrmi, voľakedy to bola pevnosť, avšak hrad padol, ostali len hradby. Tak to teda využili a vnútri postavili hneď päť štadiónov- zelený, oranžový, modrý, červený a zlatý. Zelený je pre trávové a hmyzie typy pokémonov, oranžový pre pôdne, ohnivé , kamenné, bojové, elektrické a atď. typy a modrý je pre vodné, ľadové a dračie typy.

Ash- Vravel si ‚päť‘.

Sid- Máš postreh!

           Tak to je naozaj ‚ťažké‘ narátať do piatich.

Sid- Myslel som, že ten tie ďalšie sú teda jasné. Ale vám mladým chvíľu trvá, kým vám to dopne. Červený štadión je na semifinálové kolá . Tam, kde bojujú len tí najlepší tréneri. No a zlatý štadión je teda na finálový zápas, kde bude bojovať Kirra s nejakým trénerom, ktorý sa znovu pokúsi obrať našu Zlatú víťazku o dlhoročný titul, ktorý tak urputne obhajuje. Máš šťastie, že si s ňou kamarát. Ona je nielen skvelá trénerka, ale i úžasná učiteľka. Veľa ťa toho dokáže naučiť, pokiaľ ju pozorne počúvaš a zoberieš si jej rady k srdcu.

            Chvíľku je ticho. Neviem, či Ash rozmýšľa nad ďalšou otázkou alebo spracováva to, čo mu Sid práve povedal. Aj keď som sa až teraz dozvedela, že som skvelá učiteľka od chlapíka, s ktorým som v živote nestrávila ani len minútu. To ticho však preruší Sidove mľaskanie a následné zasmiatie.

Sid- No a kde som to skončil, ešte pred tými štadiónmi? Rozprával som ti o Romanovi však?

            To si snáď robí srandu? Nebude tu hovoriť to, ako to pokračovalo s Romanom ďalej!!

Sid- Prišiel tam teda Romano a vďaka prístupu na všetky miesta v tom komplexe si to namieril rovno k porotcom a začal sa tam s nimi hádať. Úplne im tam vynadal, že tí porotcovia boli z toho celí červení. Hanbili sa. Našťastie potom sa Kirre okamžite ospravedlnili a prijali ju oficiálne do Zlatej ligy ako právoplatného účastníka. Ale tým to nekončilo. Romano prišiel ku maličkej Kirre a zohol sa k nej. Potom jej povedal...

            Tieto slová hovorím počas Sidovho rozprávania v duchu spolu s ním.

Sid- ... ‚Neboj sa maličká. Len víťazom sa na začiatku nedarí. Potom sa to rozbehne a nebudeš vedieť ani ako a dostaneš sa vysoko.‘ Postrapatil ju ešte po vlasoch a po jej prvom vyhranom zápase ju zobral na zmrzlinu a dal jej aj pár rád, ako byť tým najlepším trénerom. A to sa mu vo finále aj vyplatilo, pretože Kirra vďaka jeho radám vyhrala. Nikto dodnes však nevie, čo presne jej povedal. To sa dozvieš jedine od Kirri.

Ash- Alebo od Romana.

             Ashova poznámka vo mne vyvolá nepríjemné spomienky.

Sid- Ty to nevieš?

Ash- A čo by som mal ešte vedieť?

Sid- Romano... on je...

              Netuším prečo, ale už to nevydržím. Nemôžem byť ticho. Nie pri tejto téme!

Ja- Romano je ten najtvrdohlavejší chalan, akého kedy môžeš stretnúť, takže preto sa to od neho nedozvieš. A ja ti to tiež nepoviem. Budeš musieť na to dojsť sám.

              Dúfam, že to Ash nechá tak a že môj mozog ten deň nechá tak. Aj keď to Ash už ďalej nerozoberá, môj mozog mi chce zrejme pripomenúť tú minulosť...

           ... Bolo slnečno. Sedela som na prázdnej tribúne deň po finálovom zápase, keď som sa stala Zlatým víťazom. Stále som tomu nemohla uveriť, že JA som porazila päťročného Zlatého víťaza. JA! Taký úbohý výrastok, čo nemal ani meter a pol. Bola som naivná a úbohá. No pokémonov som trénovať vedela.

                  Pri sedení na tribúne som si premietala môj posledný zápas v Lige, kým som ešte nebola víťazom, ale len maličkou prekážkou každého trénera, ktorý si tvrdohlavo prerážal cestu do finále. No cezo mňa sa nikto nedostal. A to len s troma pokémomni! Teraz ich mám u strýka snáď aj tridsať! No nikdy nenechám svojho Umbreona stáť v pozadí. Vďaka nemu som vyhrala. Vtedy bolo finále v noci. Jediný zápas, ktorý som schytala za tmy. Bol to ten deň, kedy sa Eevee premenil na Umbreona. Ten posledný útok mesačným lúčom bol tým konečným. Ten, čo rozhodol o mojom osude. Vtedy, čo zaznel víťazný pokrik a potlesk od všetkých divákov. Tá Romanova pyšná tvár, akou na mňa pozeral po svojej prehre. Potom mi pošepkal niečo, z čoho mi behajú zimomriavky dodnes: ‚Pochopila.‘ Svoje slová nechal unášať vetrom, ktorý ich dovial až ku mne.

               V ten deň, čo som sedela na tribúne a spomínala na posledný zápas v Lige, za mnou došiel Romano. Vyzeral skleslo, čo bolo pochopiteľné. Sadol si hneď vedľa mňa. Delil nás od seba len kúsok. On mal vtedy pätnásť. Ja len desať. Bol pekný, veď to bola svetová star, každá baba za ním jačala a chcela jeho podpis alebo fotku. Ja som bola v siedmom nebi, že som so svojím idolom, no snažila som sa správať normálne, čo oceňoval, že konečne je tu niekto normálny a čo stále nekričí.

Romano- Som na teba hrdý, Eevee.

                Romano ma volal Eevee, pretože ako jediná som nevedela, prečo sa mi Eevee premenil aj napriek tomu, že som sa o Eevee veľa zaujímala už vtedy. A ešte aj kvôli tomu, že som mu raz na zmrzline povedala, že chcem byť trénerkou všetkých Eevee a jeho vývojových štádií a že mám rovnaký odtieň vlasov ako je Eeveeho srsť.

Romano- Pochopila si, čo som ti povedal. Verím, že toho dokážeš ešte veľa. Ale prosím ťa, nezabudni na to, čo som ti povedal.

Ja- Nezabudnem.

                 Zasa mi postrapatil vlasy.

Romano- Tak to je všetko. Je čas povedať si zbohom.

                Začal vstávať.

Ja- Počkaj!

                Chytila som ho za ruku. Obzrel sa za ňou.

Ja- Ako to myslíš, že zbohom? Veď sa ešte niekedy uvidíme no nie? Znie to ako keby si sa chcel rozlúčiť navždy.

Romano- Pozri, Eevee...

               Čupol si ku mne, chytil ma za ramená a pozrel sa mi do očí.

Romano- Som neskutočne rád, že si sa stala víťazom ty. Pochopila si, čo som ti vtedy na zmrzline povedal, vzala si si to k srdcu, čo značí, že budeš skvelou trénerkou a možno sa staneš aj majstrom pokémonov. Teraz tento príbeh nebude už o mne, ale o tebe. Je čas vzdialiť sa odtiaľto. Pochop to, prosím ťa.

Ja- Takže sa už neuvidíme?

Romano- Sľubujem ti, že skôr než povieš prvé štyri farby prídem. Do vtedy tu budeš na to sama.

               Pozerala som na neho s rešpektom, no nechcela som sa s ním rozlúčiť. Keď sa na niekoho citovo zaviažem, tak mám problém sa od neho odlúčiť. To isté platí pre niekoho, kto je mojím idolom.

               Prikývla som. Romano ma ešte tuho objal.

 Romano- Pamätaj. Na zmrzlinu a prvé štyri farby. Maj sa, Eevee. Opatruj sa a staň sa tou najlepšou.

                Odkráčal preč. Ja som tam stála ako prikovaná.

                 Deň potom v rádiu hlásili, že Romanova loď sa stratila a on bol vyhlásený za nezvestného. Odvtedy o ňom nikto nepočul. Len ja stále pamätám na jeho slová.

            Vrátila som sa do reality, no ani som sa nenazdala a bola tu ďalšia spomienka. Tentoraz ako ma Romano zobral na zmrzlinu.

                Bolo to ešte pred štvrťfinálovými zápasmi. Romano ma vzal na tú najlepšiu zmrzlinu v celom komplexe. Mne kúpil milovanú vanilkovú, sebe čokoládovú. Sadli sme si do takého parčíku, vlastne celý komplex je parčík, alebo teda skôr les, aby tam mohli tréneri hocikedy trénovať. Sadli sme si na trávu pod strom. Pri vychutnávaní zmrzliny sme sa medzi sebou rozprávali.

Romano- Máš nejaký sen, keď budeš veľká?

Ja- Áno. Chcem sa stať najlepšou trénerkou všetkých Eevee a jeho premien.

           Romano sa zachechtal.

Romano- Je to tvoj obľúbený pokémon?

Ja- Neviem, či je najobľúbenejší. Myslím, že každý pokémon si zaslúži byť milovaný ako obľúbený. Nebolo by to inak fér. Ale viem o Eevee a jeho premenách veeeľmi veľa. Myslím útoky. Čiže hocikedy, keby som premenila Eevee na nejakého iného pokémona, tak by som s ním vedela bojovať. Preto chcem byť najlepšia trénerka Eevee.

Romano- A ešte k tomu vyzeráš ako Eevee. Presne rovnaký odtieň vlasov ako jeho srsť. Budem ťa volať Eevee.

            Ako som už raz spomínala, nikdy ma nevolali mojím vlastným menom. Tu máte dôkaz.

Ja- A čo ty? Máš nejaký sen?

Romano- Samozrejme. Chcem si užívať život ako najlepšie viem. Som tu len raz. Snívam o vlastnom ostrove, kde by som si skočil vypnúť, aspoň na chvíľu.

Ja- Myslela som, že chceš byť najlepším trénerom pokémonov.

Romano- Pokémoni a zápasy nie sú všetko, Eevee. Chcem sa venovať aj sám sebe a nie len svojím pokémonov, ktorých samozrejme mám nadovšetko rád. Aj keď, byť takým majstrom by nebolo zlé, no nemal by som kľud. A to je to, čo nemám už ani teraz. Potreboval by som vypnúť na dlhšiu dobu. Rozmýšľam, že niekam zájdem na dovolenku hneď po skončení tohtoročnej Ligy.

Ja- Ale nenecháš sa poraziť niekým iným vo finále, však?

Romano- Ak by si niekto to víťazstvo zaslúžil, tak prečo nie? Mnoho ľudí nechápe podstatu Ligy. A rokmi táto podstata aj zapadá prachom. Mladí ľudia, nováčikovia, myslia len na to, že sa stanú tými najlepšími. No v Lige hlavne o to, aby si získavala skúsenosti a všimla si svoje chyby a uznala svojho súpera, pokiaľ má viac skúseností a tak samozrejme bojuje aj omnoho lepšie. Ale najhlavnejšou pointou Ligy je dôvera.

Ja- Dôvera?

Romano- Ide o vzťahy medzi tebou a tvojimi pokémonmi. Aby si so svojimi pokémonmi bojovala ako team, musíte byť absolútne zohraní. A musíš svojmu pokémonovi dôverovať. Pokémon má tiež pocity, a tí, čo veria v svojich trénerov dokážu vycíť to, čo cítia ich tréneri. Preto ak mu nedôveruješ, on to vycíti a stratí sebadôveru. Musíš v neho stále veriť. Aj keď...

Ja- Čo? Čo keď?

Romano- Niektorý pokémoni, čo sú na pokraji svojich síl a cítia nedôveru svojho trénera sú tak tvrdohlavý, že ak sa môžu premeniť, tak to urobia aby ukázali svojmu trénerovi, že mu MÁ dôverovať a že si jeho dôveru zaslúži. Na toto pamätaj.

                Prikývla som.

Romano- No, teraz by som si dal šlofíka. Veď o štvrtej máš zápas. Nemôžem si dovoliť zaspať na tvojom zápase.

Ja- Romano?

Romano- Hm?

Ja- Prečo si sa ma vtedy zastal? Vieš, keď ma nechceli pustiť do Ligy...

Romano- Pretože nemám rád nespravodlivosť. Každý tréner, ktorý získa päť odznakov si zaslúži dostať sa do Ligy. Ani mňa na začiatku nechceli pustiť, no ja som mal so sebou priebojného otca, ktorý sa ma zastal. No ty si bola sama.

                 Toto sú tie slová, ktoré mi Romano povedal a ktoré sú pre všetkých ostatných neznáme. Vždy, keď pomyslím na Romanove slová, pripomeniem si, že chcel si dať na dlhšiu dobu voľno. Sľubujem ti, že skôr než povieš prvé štyri farby prídem. V preklade pre nechápavcov, štyri označuje dvoje vecí. Štyri znamená štyri roky a farby označujú, kedy presne dojde- sú predsa farebne pomenované štadióny. V prvých kolách sa bojuje na troch štadiónoch. Potom, štvrťfinálové zápasy sú na štvrtom- červenom. Vravel ...skôr než...prvé štyri..., znamená to, že dojde ešte pred štvrťfinálovými kolami! A tento rok je štvrtý od kedy sme sa naposledy videli. Takže tentoraz budem mať aj priateľa po boku. Romano príde už čoskoro!