7.Diel-Tvrdohlavosť

Keď som asi pred piatimi minútami oznámila ostatným, že som schopná pokračovať ďalej, nemyslela som si, že sa budeme musieť pohybovať rýchlosťou 0.5 km/h. Išli sme strašne pomaly, čo ma štvalo. Vo chvíli, keď som zrýchlila ma Brock chytil za ramená, zdvihol do výšky a do ucha mi šepol: „Neponáhľaj sa, ešte nie si celkom fit.“ Naozaj skvelé. Nechcem nikoho zdržovať a okrem toho nemám problém chodiť rýchlo. Dokonca by som skôr poznamenala, že mi robí problémy chodiť veľmi pomaly. Ale snažiť sa im to vysvetliť je ako snažiť sa prinútiť dinosaura aby kadil syr. Naozaj nemožné. Aspoň teda pre mňa. Zakaždým, keď som sa ich snažila presvedčiť, že nech si pohneme, Brock ma doslova odbil.

       A teraz mi to lezie na nervy. Takto sa do Opálového mesta nedostaneme ani za šesť dní! A toľko času motať sa po lesoch slimačím tempom s týmito tu naozaj nemám. Musím byť v Zlatom meste už pri otváracom ceremoniáli.

        Jolteona som do pokélopty nestiahla. Nech sa nadýcha čerstvého vzduchu. A prechádzka mu tiež neuškodí. Naháňa sa s Umbreonom po okolitých kríkoch, ale stále nás sledujú, aby sa nestratili. Ostatne, pri našom tempe sa pri nás určite nestratia.

Ja- Pohnime si, chcela by som dojsť do najbližšie dedinky ešte pred zotmením. Tieto lesy v noci nie sú veľmi bezpečné.

       Brock ma podľa môjho očakávania odbije.

Brock- Je poriadne teplo. Nečakal by som, že po búrke hneď začne pražiť slnko.

        Už ma štve. Pozriem Ashovým smerom. Aj on by najradšej išiel svetelnou rýchlosťou rovno do Opálového mesta. Misty pre istotu nič nehovorí, keďže jej Brock vynadal. A to len kvôli mne. Takého Brocka som ešte nevidela. Naštvaný, až sa mu z hlavy parilo... no niečo zvláštne uňho. Dnes zrejme nie som jediná, ktorá je kvôli tej búrke divná. Podozrievam Brocka, že on schytal ten blesk, a nie ja.

        Chcem kričať na Brocka, no správa sa ku mne starostlivo a nechcem vyzerať nevďačne. Napadne mi bláznivý nápad- ak by sa ma Brock pokúšal znovu zastaviť zrýchliť, môžem využiť Teddiursu a jej chvaty (tie fakticky bolia, nie síce až tak ako od bojových, ale aj tak)J

         Hlúpy nápad, nechcem mu ublížiť. Lenže on ma nepočúva. Tak teda len pridám do kroku. Brock sa za mnou natiahne, aby ma zastavil, ale ja sa uhnem doprava. Ruka mu prejde naprázdno. Všetci zastavíme. Pozriem Brockovi do očí. Vidím v nich obavy, ale asi mu konečne došlo, že sa cítim v pohode. V očiach sa mu zaleskne. Pokrčím kolená, pripravená na naháňačku. Ash tiež vyzerá, že mu môj plán dopol, takže sa aj s Pikachu pripravuje na naháňačku, kde zrejme Misty a Brock budú chytať mňa a Asha. Misty sa uškiera. A zrejme som ‚nakazila‘ aj Brocka, aby sa začal konečne blázniť. Netreba viac nič hovoriť.

       Brock na mňa spiklenecky pozrie. Nevinne pokrčím ramenami. Periférne zachytím Umbreona a Jolteona, že prestali s naháňačkou a s otáznikmi v očiach nás sledujú. Zamyslím sa nad Brockom a jeho rýchlosťou. Pripadám si ako v nejakom akčnom filme, kde ninja zvažuje situáciu a snaží sa odhadnúť svojho súpera, pričom ešte hľadá únikovú cestu. Zachytím u Brocka pohyb. Je len patrný, ale aj to ma dokáže vyburcovať uhnúť sa pred jeho rukou, ktorou ma chce zdrapiť. Teraz sme od seba si meter. To som uhla jedným krokom až tak ďaleko? Ty krávo!! Dobrá som. Asi sa dám k ninjom. :D Vymením si s Ashom a Misty pohľady. Brock sa začína rozbiehať a my samozrejme tiež. Obrátim sa na päte chrbtom k Brockovi, ale to neznamená, že ho necítim a nepočujem jeho dupot za mnou ako uteká. Zdrhám. Asha zazriem len kútikom oka. Beží asi päť metrov vedľa mňa cez slnečnicové pole. O Misty nemám ani len poňatia, kade beží. Predo mnou je nejaká kopa vytrhanej buriny, celá mokrá a od blata. Zrejme to tu niekto nechal, keď sa utekal skryť pred búrkou.

         Aj keď sa riadim mojou zásadou, neobzeraj sa keď pred niekým utekáš, lebo ťa to spomalí, poruším toto svoje pravidlo a obzriem sa. Brocka však za sebou nevidím. Tak rýchlo predsa neutekám. Nemožné, aby bol tak ďaleko. Prekontrolujem ešte pravú a ľavú stranu ale tam nie je, čo znamená len jedno. Moje uši to len potvrdia. Za mnou!! Počujem, že niekto vzadu šľapol do mláky. A je veľmi blízko. Nemám čas sa rozbehnúť, a tiež nechcem byť chytená nejakým chalanom, aby si ma priviazal na vodítko ako psíka. Čupnem si. Pozriem hore. Práve včas. Brockova ruka sa po mne načahovala. Kebyže si nečupnem, tak ma chytí. Uf. Ešte to ale neskončilo.

           Tu je divná zemina na ceste. Taká piesková. Piesok sa mi lepí na ruky, ktorými chytám rovnováhu. Brock stojí teraz nado mnou. Čím mi znemožnil postaviť sa. V podrepe utekať? To je vtip?

           Mám teda len jedinú možnosť. Chytím sa pieskovými rukami Brockových nôh a odrazím sa od nich, pričom sa mi podarí zhodiť Brocka so mláky (to nebolo súčasťou únikového manévru) a utekám ďalej. Na tvári mám prischnutý úsmev, ktorý sa rozpadne vo chvíli, keď sa predo mnou vynorí Misty s prefíkaným výrazom v tvári. Toto sa mi nepáči. Načahuje po mne ruky. Našťastie zákrutu vyberiem a zmiznem z dráhy, ktorá smeruje priamo k Misty. Konečne zazriem Asha. Myslela som, že je som ňou. Jeho šialený ksicht ma desí, čo mi okamžite udrie v hlave ako blesk z jasného neba, že aj on sa ma snaží chytiť. ‚Toto skončí nešťastne‘ zaznie mi v hlave.

          Misty mi stojí priamo za chrbtom, Ash na pravo a Brock sa zdvíha na ľavo. Jedinou cestou na únik je utekať rovno. Chcem im ukázať, že som v pohode, preto sa nechcem dať chytiť. Táto nevinná hra sa zmenila na ‚CATCH KIRRA!‘, čo sa mi nepáči. S utekaním nemám absolútny problém, mám výdrž. Ale aj Ash vyzerá, že je na tom podobne ako ja. Na Brockovi vidím, že mu dochádzajú sily a Misty sa už nesnaží ani utekať.

         Rozbehnem sa rovno. Chalani to určite očakávajú, čo mi je úplne jasné- pokúsia sa ma zastaviť. Zatarasia mi cestu. Nechcem sa dať chytiť, bola by to hanba (hanba pre mňa). A mimochodom, sú v značnej presile.

          Prekvapí ma moja rýchlosť. Prerazím cez chalanov ako raketa. Ani sa za nimi neobzriem, aby som náhodou ani len o kúsoček nespomalila. Rýchlosťou Mach 10  prefičím ešte asi 230 metrov, keď zazriem dievča. Vyzerá zúfalo. Niekoho volá. Spomalím, aby som ju nevydesila a pomalým behom mierim k nej. Ostatní a naháňačka ma už nezaujímajú. Aspoň kým nezistím, čo trápi toto dievča.

         Už som pri nej. Vyzerá prekvapene. „Jasné, že je zaskočená. Teba by nezaskočila premočená zadýchaná strapatá šľahnutá baba s pravdepodobne červenou tvárou a špinavými rukami? Pozri sa na seba. Vyzeráš akoby si ušla z nejakého ústavu pre mentálne chorých.“ Prečo mi ten otravný hlas v mojej hlave furt niečo hovorí?

         Radšej ju pozdravím.

Ja- Ahoj.

         Môj hlas vydesí aj mňa. Chcela som, aby to pôsobilo milo, ale zrejme mi nie je súdené, aby som bola tá dobrá. Omnoho radšej som drzá, než milá.

         Aj keď je možno to dievča vydesené mojou osobou, odzraví: „Ahoj. Si premočená.“

          Pozriem na seba. Aj keď som mala bundu proti dažďu, pršaniu nič nebránilo v tom, aby mi premočilo rifle, ponožky a tenisky. Teddiursa mi sedí na ramene.

Ja- Nemusíš si robiť starosti. Mám veci na prezlečenie. Tu v ruks...

          Až teraz mi dopne, že môj ruksak mi zobral Brock, aby som sa po prežitom šoku veľmi nenamáhala. Síce milé, ďakujem, ale teraz ho potrebujem. Myslím ten ruksak.

Ja- Veci mám v ruksaku, ktorý nosí môj kamarát. Motá sa niekde tu po okolí. Ale obávam sa o teba. Vyzeráš ustráchane. Stalo sa niečo? Môžem ti pomôcť?

          Ona- Hľadám Phanpyho. Vždy za búrky niekam utečie, ale keď skončí, tak sa vráti späť. Ale teraz sa nevrátil. Mám zlý pocit.

Ja- Rozumiem ti. Neboj sa. Nájdeme ho.

Ona- Nájdeme? Prečo hovoríš v množnom čísle?

Ja- Pomôžem ti, samozrejme. A moji kamráti sa tiež pridajú.

Ona- Ďakujem. Mimochodom, volám sa Natalie ale hovor mi Naty.

Ja- Rada ťa spoznávam, Naty. Ja som Kirra.

Naty- Kirra? Ako Kirra Benetová?

            Prikývnem. Naty má v sekunde zmenený výraz tváre. Z ustráchaného sa zmení na.... Proste žiari ako slniečko.

Naty- Vieš, že som ti držala vždy palce? Ty dokážeš tak úžasne bojovať. Nenecháš sa rozhodiť niečím tak, ako ja alebo iní tréneri, ktorí tam chodia každý rok. Môj ocino a ja sme boli na každom tvojom zápase v Lige, úplne na všetkých. A keď už sme si mysleli, že nemáš už čím prekvapiť, tak si zasa šokovala nejakou novinkou!!

           Naty je milé dievča. Červené vlasy má po ramená, sú mierne vlnité, aj keď možno len kvôli vlhkému vzduchu. Hnedé oči so zvláštnou iskierkou na mňa teraz žiaria. Nepodobajú sa tým so strachom a starosťami.

            Je rovnako vysoká ako ja, čo ma len poteší. Konečne nie som najvyššie dievča v okolí. Môže byť tak o rok staršia, maximálne. Aj keď jej reči ma desia. Dúfam, že nie je nejaký stalker alebo niečo podobné.

          Naty stále niečo básni na môj účet, ale prestanem ju vnímať vo chvíli, keď zachytím pohyb asi tridsať metrov odo mňa. Má to zelenú vestu a tmavú pokožku. Nie, kiwi to nie je. Je to Brock. A asi mu stále nedoplo, že sa už nechcem naháňať, keďže beží mojím smerom. Keď k nám dobehne, nezaujíma sa o mňa. Ale o Naty. Takže mu došlo, že hra sa skončila. Za chvíľku k nám dobehnú aj Misty a Ash. Prestavím ich a oni si potrasú rukami. A Naty im vysvetľuje situáciu. Jolteon aj Umbreon stoja vedľa mňa, aj keď som si nevšimla, kedy sem dobehli. Keď Naty skončí s vysvetľovaním, Brock jej chytí ruku do svojej a jemne ju pobozká. Pozerá na ňu ako na stelesnenie krásy. Ako na bohyňu.

Brock- Pomôžeme ti Naty, nemusíš sa obávať. Tvojho Phanpyho nájdeme.

         Naty vyzerá zaskočene.

Naty- Ale to nie je môj Phanpy. Nepatrí nikomu. Raz počas búrky sa schoval v našej stajni pre Ponity. Počula som, že sa splašili, tak som ich chcela ísť ukľudniť. Ale hneď ako som tam dorazila, tak som videla dôvod toho hluku. Phanpy ležal na slame schúlený do klbka a triasol sa strachom. Nakŕmila som ho a on tam odvtedy býval. Ale počas ďalšej búrky ušiel preč a ja som sa o neho bála. Potom sa však vrátil. Neviem, či sa náhodou niekomu nestratil a počas búrok hľadá svojho majiteľa... Ale mne nepatrí.

Brock- Aha, aha, aha. A teraz sa ťa môžem niečo opýtať?

Naty- Áno, samozrejme, Brock. Čo potrebuješ?

         Ani to Brock nemusí povedať nahlas a ja viem, čo sa chce opýtať. Jeho oči to prezrádzajú. Naty stále nedočkavo čaká na otázku, ktorá je u Brocka v prítomnosti nejakého dievčaťa už klišé.

Brock- Pôjdeš som ňou niekedy von? Niekam do parku, alebo do kaviarne alebo...

           Misty mu chytí pravé ucho a ťahá ho preč. Tento obraz už poznám naspamäť. A absolútne rozumiem Misty. Už aj mne to Brockove správanie lezie na nervy a oni sa predsa poznajú dlhšie.

            Brock sa zmieta a voľačo vraví, ale nepovažujem to za podstatné, takže ho nepočúvam. Premýšľam nad tým, kam mohol ten Phanpy ujsť. Ak ho budeme hľadať v poliach, nikdy ho nenájdeme. Moju pozornosť upúta akoby vymenený Brock. Stojí hrdinsky po mojej ľavici a v očiach má ten prefíkaný pohľad.

Brock- Neboj sa, Naty. Mám plán, ako nájdeme Phanpyho.

            Všetci naňho kukáme so zvedavosťou. Vytiahne pokéloptu a hodí ju.

Brock- Zubat, použi svoje nadzvukové vlny a skús tak nájsť Phanpyho.

             Úprimne pochybujem, že to bude fungovať. Táto oblasť je snáď preslávená stádami Donphanov a Phanpiov. Ale za pokus to stojí.

              Misty dneska ešte toho veľa nepovedala, teda pokiaľ nerátam presviedčanie Brocka, ktoré skončilo neúspešne. A preto ma prekvapí jej reakcia.

Misty- Dobrý nápad, Brock.

               Brock sa na ňu usmeje ako na najlepšiu kamarátku, čo ma šokne ešte viac. Veď sa pohádali!! Zdá sa, že sú naozaj dobrými priateľmi, keď ich nejaká hádka len tak nerozhodí.

               Naty reaguje podobne, ako ja.

Naty- Nechcem hádzať hneď flintu do žita, ale v tomto okolí žije veľmi veľa Phanpiov a Donphanov, takže je veľká pravdepodobnosť, že tvoj Zubat zachytí vibrácie divých Donphanov.

Brock- Za pokus to ale stojí.(Nty prikývne) Dobre teda, Zubat, dajme sa do toho.

               Zubat začne vydávať silné zvukové vlny. A aj keď je nemožné, aby ich človek počul, keďže tieto vlny majú vyššiu frekvenciu, než je ľudské ucho schopné zachytiť, začne ma z toho zvuku bolieť hlava. Zubat sa dá do pohybu.

Ash- Asi Zubat niečo zachytil!

Naty- Poďme!

                Všetci utekajú za Zubatom. Všetci okrem mňa. To som až tak citlivá na tie vysoké frekvencie? Premasírujem si spánky a chystám sa rozbehnúť za ostatnými. Ale v tom niečo zazriem. Je to celkom blízko a ostatných vidím. Nezašli zatiaľ ďaleko. Idem za tým. Leží to v poli obilia na zemi Vydáva to chrčivé zvuky. Trošku ma to desí. Umbreon a aj Jolteon tam skočia, aby to prezreli. Keď mi potoch kývnu, že to nie je nič nebezpečné, odhodlám sa a pristúpim k tej veci. A vyrazí mi to dych.

                Počujem, ako sa ostatní vracajú späť a v hlasoch majú sklamanie.

Misty- To je škoda.

Naty- Ja som to vravela.

Ash- Kto mal vedieť, že Zubat zachytí iných Donphanov?

Brock- Ale bol to celkom dobrý nápad.

Naty- Ďakujem ti, Brock. Aj keď sme zatiaľ Phanpyho nenašli, tvoj nápad bol super. A určite by Zubat zachytil Phanpyho, kebyže ich tu nežije tak hojne.

               Zakričím na nich.

Ja- RÝCHLO!! POĎTE SEM!! POTREBUJE POMOC!!

               Ich dupot je snáď počuť aj v Opálovom meste. Keď ku mne dobehnú, Misty zíkne a stojí ako prikovaná. Naty má slzy v očiach. Brock aj s Ashom si ku mne kľaknú na zem. Brock sa hrabe v zásobách liekov, avšak, nie sme lekáreň, takže žiadne vhodné lieky tam nenájde. Len ak by sme zranenému Phanpymu chceli dať sirup proti kašľu a mastičku na štípance od komárov.

               Phanpy má tri hlboké tržné rany na chrbáte, pár sa ich nájde aj na labkách. Niekoľko oškrenín má na tvári. Neviem, čo sa mu stalo, ale vyzerá ako po návšteve mínového poľa.

                Ash si dá dole vestu s krátkym rukávom a zabalí do nej malého Phanpyho.

Brock- Nemáme žiadne obväzy.(pozrie na Naty) Nebývaš niekde v okolí?

Naty- Áno, asi taký kilometer tým smerom.

                 Kývne na východ. Napadne mi, či nebýva v dedinke, ale dedinka je odtiaľto omnoho ďalej, než len kilometer. Asi býva na nejakej samote. Veď spomínala stajne a Ponity.

Brock- A máte nejaké lieky?

                 Naty prikývne. Chcem síce Phanpymu pomôcť, ale to, čo chce spraviť Brock je bláznivé! Phanpy potrebuje ošetrenie od profíka v pokémonskom centre. A nie starostlivosť typu, ošetrím čo vidím.

Brock- Tak poďme. Ošetríme ho tam.

Ja- Počkaj.

                 Brock už vstával a na rukách mal Phanpyho, ale predsa len strnul, keď som sa ozvala.

Brock- Áno?

Ja- Naty, ako ďaleko je najbližšia dedina s centrom?

                Naty sa zamyslí.

Naty- Neviem to odhadnúť na kilometre, ale kebyže sa vyrazí teraz, stihne sa to do deviatej. Teraz je asi dvanásť.

             S Ashom sa postavíme.

Ja- Fajn. Daj mi Phanpyho, Brock.

Misty- Čo chceš robiť, Kirra?

Ja- Myslím, že to je jasné, no nie?

Brock- Nie Kirra, je to nebezpečné. A už duplom tam nepôjdeš TY!!! Dnes si bola v šoku, nie si fit na takú dlhú cestu!

            Lezie mi už na nervy! Nenazvala by som to šokom, len chvíľkovým výpadom zdravého uvažovania. A okrem toho Phanpy naozaj potrebuje pomoc! Nechcem na Brocka revať ako pavián, ale iný spôsob nepoznám. A ešte k tomu musím ísť, pretože poznám cestu.

Ja- Mňa nezaujímajú tvoje teórie, Brock! Dobre, uznávam, dnes som bola po tom skoro-zasiahnutí bleskom mimo, ale teraz neprší, ak si si nevšimol. Okrem toho, že poznám cestu, som z vás najrýchlejšia. Veď si spomeň, aký si bol po chvíli naháňačky unavení. A Phanpy potrebuje lekársku starostlivosť a nie ošetrenie neskôseným lekárom. Možno si chovateľ a vieš, ako ošetriť pokémona, ale Phanpyho rany nie sú pre lekára-začiatočníka vhodné na liečenie. Potrebuje profesionálnu starostlivosť!! Takže idem, či sa ti to páči alebo nie. A vyrážam hneď teraz.

            Brock na mňa pozerá ako na zjavenie. Toto asi určite nečakal. Takže sa mi podarilo dosiahnuť to, čo som aj chcela. Vybieliť mu tú jeho demenciu z dnešného rána.

Ash- Idem s tebou, Kirra.

            Vražedne naň ho pozriem. Ten istý pohľad mi opätuje. Myslí to teda vážne.

Ash- Nie je dobré, ak ide niekto sám. A okrem toho ja nie som pomalý. A ponesiem Phanpyho.

            Chcem namietať, ale potom si to rozmyslím. Prikývnem. Rozlúčime sa s ostanými, Jolteona schovám do pokélopty a utekáme.

            Je mi jasné, že nebudeme utekať celú cestu a že si pravdepodobne niekde oddýchneme. Veď ani Ash nemôže niesť Phanpyho celú cestu. Len dúfam, že to Phanpy vydrží a že nás na ceste nestretnú žiadne problémy.