6.Diel-Búrka

 

         Je druhý deň, čo trávim deň s Ashom, Misty a Brockom. Včera sme trošku zdrhali zo Smaragdového mesta, pretože Ash na seba až veľmi upozornil. Je vôbec možné, že niekomu rozbije výklad? A omylom?

         Teraz prechádzame poľnou cestou. Alebo, výstižnejšie by bolo- utekáme. Nad nami sa práve blýska a hrmí a zasa blýska. Asi som ešte nespomínala, že v Zlatom údolí je aj Dračia planina, kde sa rozprestiera obrovské Opálové mesto. Len tak mimochodom, je to asi najdaždivejšie miesto v celej krajine. Koluje tu aj taká povera- Ľudia tu ťažia cenné kamene ako sú ametysty alebo opály (ale omnoho častejšie v Opálovom meste získavajú opály z mora). A ako cenu za to, že ešte stále majú z čoho ťažiť musia trpieť dračí hnev „ochrancov“ týchto drahých kameňov (tí ochrancovia sú hlavne Gyaradosy a Dragonity). Zdá sa mi to ako kravina, ale to je lepšie pred Opálčanmi nespomínať. ( Veď ako by mohol vodný pokémon, ako je Gyarados žiť niekde na suchej poľnej ceste? No dobre, dnes je to výnimočné, keďže leje ako z krhle). Pre nich je táto povera akousi Bibliou a snažia sa ešte viac nerozhnevať dračích pokémonov. Myslia si totiž, že títo dračí pokémoni sú vyslaní Bohom, aby potrestali Opálčanov za ich hriechy (čo je pre mňa, ako neveriacu hotový blábol). V Opálovom meste je aj veľmi silná morálka. Nikto tam nekradne, už zo spomínaného dôvodu- hnev ochrancov. Každú chvíľu sa chodia spovedať do kostolov a pravidelne na omše. Sú až príliš milí, preto nenávidím, keď tade prechádzam. Ceny tam sú však enormné (aj keď niekedy mi babičky niečo prišupnú do ruksaka na cestu). Na každom kroku tam nájdete predajne drahých kameňov, či už opracovaných, leštených, pridaných do náhrdelníkov, prsteňov, náramkov alebo náušníc, alebo zakomponované do dekorácií. Pláže sú platené, okrem toho v mori žije strašne veľa Tentacoolov a Tentacruelov a iných neveľmi milých pokémonov. Ulice mesta sú po pol jedenástej v noci ako vo vymretom meste. Nikto sa tade neprechádza, obchody sa pre istotu zatvárajú už o šiestej večer. Hocikto mi môže vravieť: „Toto mesto je úžasné. Nekradne sa tu, nikde sa nepohadzujú smeti a ľudia sú na seba milí.“ Kľudne mi to niekto môže povedať, aj tak sa nezbavím svojho názoru, že tam žijú ako vo vezení alebo za čias ŠTB (ani tam nikoho neohovárajú). Čiže, jedným slovom by som to nazvala: ‘Podivín‘.

          Nad nami zahrmí. Je to tak hlasné, až mi zuní v hlave. Misty presúva svojho Togepiho do červeného ruksačika, aby sa mu nič nestalo. Ash však má dobrú náladu.

Misty- Poď radšej dnu, Togepi, aby sa ti nič nestalo.

Ash- Nemáš tam miesto aj pre mňa? Aby sa mi nič nestalo...

         Ash sa začne rehotať sám na svojej poznámke. Brock a ja si vymeníme udivené pohľady. Mistine oči sa zmenia na rubínovo červené, vyskočí na Asha a tresne ho po hlave. Okamžite mu tam naskočí napuchnutá bulva. J

Ash- Au.

          Pošúcha si udreté miesto. Nad nami sa preblesne. Automaticky začnem rátať sekundy medzi bleskom a hromom. Učili ma to už od malička, takže sa toho už neviem zbaviť. Je to taká moja úchylka. Nikdy neprejde búrka bez toho, aby som zrátala sekundy alebo dokonca minúty medzi bleskom a hromom. Tentoraz som sa nedostala ani na číslo štyri, keď v tom zahrmelo. Ten hrom znel tak prenikavo, až mnou prebehla husia koža. Sme na poľnej ceste a veľmi vysoké stromy tu nie sú. Sú to skôr kríky, takže sme tým najvyšším bodom v celom okolí, čo je viac ako nebezpečné s vysokou pravdepodobnosťou, že do nás trafí blesk.

        Narátala som tri sekundy a pol... keďže sa zvuk šíri rýchlosťou 240 m/s, potom za tria a pol sekundy je búrka od nás.... cca... necelý kilometer (po zaokrúhlení), čo je pre nás ešte viacej nebezpečné.

         Teddiursa sa už pred hodnou chvíľou zabalila do mojej kapucne od bundy, ktorú mím práve oblečenú keďže prší. Umbreon mokne, no nemám sedem pokélôpt. Každý tréner môže mať len šesť, a okrem toho by som ho tam aj tak nedostala, keďže ich nenávidí. Predo mnou je menší kopec. Aj keď viem, že je to nebezpečné, pretože sa ešte viacej vyvýšim, je to jediná cesta skrz poľnú cestu. Nebudem sa predsa trepať cez obilné a slnečnicové polia, ktoré môžu kľudne začať horieť (aj keď sú mokré). Som ďaleko vpredu než ostatní, no čakať sa mi na nich nechce, lebo to vyžaduje stáť na mieste a moknúť. Nemám poňatia, čo tam robia, že sa tak vlečú. A taktiež netuším, prečo musí vždy pršať, keď idem do Zlatého mesta (len tak medzi nami, cez Opálové mesto sa tam dá dostať najrýchlejšie, aj keď stráviť noc v zatrpknutom meste tiež nie je zrovna jeden z mojich ideálov).

         Som v polovici toho kopca. Za slnečného počasia je táto cestá celá prašná (chodia tadeto autobusy z okolitých dediniek), takže teraz sa mi dosť šmýka. Obzriem sa do diaľky na ostatných, ich terajšia poloha ma nepoteší. Odhadujem ich vzdialenosť asi na taký jeden kilometer a pár stoviek metrov. To som až tak rýchla? Na pravo od nás (mňa a mojich pokémonov) udrie blesk. Našťastie je vzdialený asi takých 200 metrov. Uf, to bolo blízko.

         Hlavou mi preblesne nápad. Chytím pokéloptu a hodím ju.

Ja- Jolteon, poď sa nabiť.

          Pred nami stojí Jolteon. V tejto búrke sa môže nabiť bleskami a odháňať ich od nás tým, že ich zlomí. Som geniálna.

Jolteon- Jolt, jolt...

Ja- Kľudne nás počkaj na vrchu kopca. Mi tam dojdeme za chvíľu.

           Prikývne mi a uteká na vrchol kopca. Dáme sa do pohybu. Ešte pred tým sa ale obzriem za ostatnými, no tí nejako výrazne k nám nepostúpili. Ideme hore. Stále prší, ale vietor zosilnel. To moje šťastie...

Ja- Super, ešte ma aj odfúkne.

          Aj napriek svojej výške vážim len 36 kilogramov. Čo je veľmi málo. Ale mám trošku problémy s priberaním, čo s radosťou využívam pri obedovaní. Moja teta si často sťažuje, že ona zje len jeden nízkotučný jogurt a má hneď tri kilá viac, a ja zjem tony kalorických bômb a nepriberiem nič. Hold, no... s tým už nič neurobí.

           Keď dorazíme na vrchol kopca, Jolteon je už nabitý, čo ma prekvapí. Nevšimla som si, že už stihol absorbovať energiu z blesku. Pozriem sa na ostatných. Už sú pod kopcom. Pozerám na nich, Jolteon mi stojí za chrbtom. Brock na mňa niečo kričí, ale ako obyčajne, vietor mi nedovoľuje počuť jeho slová. Odnáša ich iným smerom ako som ja.

Ja- ČO KRIČÍŠ?? NEPOČUJEM ŤA!!

           Ešte raz mi to zakričí a tentoraz ho počujem. Avšak jeho slová ma vydesia.

Brock- POZOR!! SI NA KOPCI....KIRRA,BLESK!!!

           Obzriem sa. Všetko sa spomalí. Čas, okolie, ostatní... Myslím na svoj doterajší život. Ako sa vraví, v sekunde pred smrťou vás preblesne mysľou celý váš život. Pristihnem sa, že kričím. Nestihla som zaregistrovať, kedy som začala vrieskať. Verím, že určite vyzerám ako debil v ohrození života. Chcem sa uhnúť, ale bojím sa obzrieť na blesk, aby som vedela, kam udrie. Nehýbem sa. Len tam tak stojím a kričím. Konečne prestane byť okolie spomalené. Jolteon sa zaprie do mazľavej mokrej hliny, použije bleskový útok a odrazí blesk smerom k sebe a nabije sa doplna. Stojím ako obarená. Neverím, že ma môj pokémon zachránil alebo teda skôr, že ma stihol zachrániť. Nehýbem sa, len tam tak stojím. Brock zatiaľ ku mne pribehne medzi prvými. Chytí ma za ramená, pozrie mi do očí.

Brock- Kirra, si v poriadku?

           Niečo sa ťa pýta, Kirra. Asi som v nejakom šoku. On chce odpoveď, Kirra. Prinútim sa aspoň prikývnuť. Brock ešte chvíľu na mňa čučí a potom si ma privinie k hrudi a objíme ma. Stále sa nedokážem pohnúť, ani zo seba vydať jediného hláska, no stále som schopná registrovať okolie. Ash a Misty sa zrazu vynoria spoza Brocka.

Misty- Kirra, si v poriadku?

Ash- Vyzeráš otrasene...

           Mám chuť povedať niečo ako: „Koľko krát sa ma to ešte opýtate?“ alebo „Nie, vážne? Práve ma musel zachraňovať môj pokémon aby ma nezabil blesk. Vôbec nie som otrasená.“

Aj tak si cením, že sa o mňa boja. Hlavne Brock. Teraz na cestách je ku mne akýsi milý. Až priveľmi. Cítim sa pri ňom, ako pri bratovi, akého som vždy chcela. Nie takého ako Richie, čo ma oblieva ráno, aj keď nie je zrovna Veľká noc. Je taký starostlivý. Výchova jeho súrodencov na ňom zanechala stopy.

          Som na toľko pri vedomí, aby som si všimla, že zrazu prestalo pršať. Teddiursa mi zapletá vlasy a ja sa dávam do poriadku zo šoku. Brock mi podá fľašu s vodou. Prijmem ju. Keď sa napijem, konečne som schopná niečo povedať. Je to síce neuveriteľne tiché, ako šepot, ale aspoň niečo. Pozriem Brockovi do očí. Pozorne sleduje všetky moje pohyby.

Ja- Ďakujem.