8.Diel-Oddych

         S Ashom bežíme snáď celú večnosť. Každú chvíľu sa za ním obzerám, či nevezmem Phanpyho ja, aby si Ash mohol nachvíľu oddýchnuť. Ale ten neprejavuje nejakú únavu. Veď spal až do pol jedenástej (podobne ako ja) až pokiaľ nás búrka nevyhnala na útek.

          Phanpy vyzerá, že čoskoro omdlie, čo sa mi vonkoncom nepáči. Bežíme teda ďalej. Mlčky, bez slova. Slnko a asi 30°C v tieni, ktorý nie je nikde v dohľade. V ruksaku, ktorý som na poslednú chvíľu vzala Brockovi mám tri fľaše s vodou, pár obložených chlebíčkov, ktoré nám Brock urobil na raňajky (keď sme ešte spali), štyri twix tyčinky z ktorých je pravdepodobne už horúca čokoláda a to najdôležitejšie, čisté veci na oblečenie. Bohužiaľ, žiadne vhodné lieky pre Phanpyho môj ruksak neobsahuje (nenosím so sebou žiadne lieky, pretože mám celkom silnú imunitu).

         Upaľujeme cez poľnú cestu až k blízkemu lesu. Keď dobehneme medzi stromy, vydýchnem si, že už nebudeme musieť utekať po tom ostrom slnku. V lese je vlhko po obedňajšom daždi + nezabudnime na tých 30°C. Slnko vyparuje napršanú vodu, takže je tu trošku hmla. Ako v dažďovom pralese. Skáčúci Mankey-ovia a Primeape-ovia mi to len potvrdzujú. Jedným očkom hodím po Ashovi. Vidím na ňom, že by si už rád oddýchol, no nesnaží sa ani spomaliť ani mi to povedať. Nechcem, aby som tu mala dvoch marodov, absolútne stačí jeden. Tak teda zastavím ja. Ash zastaví tiež.

        Až teraz si uvedomím, že moje srdce bije ako o život. Pri tom behu som si to neuvedomovala. Na čele sa mi objavia kropaje potu, lebo toto počasie je strašné. Buď leje, alebo sa tu uvaríme za živa.

 Ash- Deje sa niečo, Kirra?

        Nechcem mu povedať, že jeho únavu spoznám aj na konci sveta.

Ja- Nie, ale mali by sme si oddýchnuť. Napiť sa, niečo zjesť, nabrať sily a potom môžeme pokračovať. Teraz môže byť tak... okolo troch hodín, čo je najväčšie teplo. Bežať za najsilnejšie páliaceho slnka je brutus a obrovská hlúposť. Čo na to povieš? Dáme pauzu?

        Ash sa ani nesnaží skryť, že mu odľahlo. Prikývne.

        Zájdeme k takým obrovským stromom, čo majú kmene o priemeru šesť metrov. Zložíme sa pri nich, lebo nám poskytnú dobrý úkryt pre dažďom, ktorý sa zatiaľ nemieni objaviť. Ale v tejto oblasti sa priženú búrky v sekunde a z čistého neba je zrazu len čierna masa búrkových mrakov.

         Zložíme si veci. Dám si dole vestu s krátkym rukávom a usteliem „postieľku“ pre Phanpyho, aby si konečne mohol pospať. Veď kto by dokázal drichmať, keď ho niekto natriasa?

          Ash si sadne a zo svojho ruksaku vykúzli arašidové maslo. Trošku sa mi z toho zdvihne žalúdok. Jesť sladké, keď je teplo? Aj keď vydržím všetko, riadim sa ďalším svojím pravidlom, keď je teplo, nikdy nejedz nič, čo je sladké. Potom si z toho smädný/á a veľa piješ, z čoho sa zase veľa potíš a oblečenie sa ti lepí na kožu, čo je mojej osobe odporné. Ale byť v zablatených veciach tiež nie je bohviečo.

          Pozriem na seba. Vyzerám ako prasiatko. Určite mám aj červené líca z toho tepla. Vybalím si teda čistú modrú košeľu z tak lahunkej látky, že ju na sebe skoro ani necítim a kratučkú vzdušnú čiernu sukňu (nemyslite si, že si sukne obliekam pravidelne). Sukňu si chcem obliecť preto, lebo sa mi nebude lepiť na nohy keď budeme utekať a bude viať okolo stehien, čo ma bude možno aj celkom ochladzovať. Ale až teraz si uvedomím ten zádrhel. TO SA MÁM PREZLIEKAŤ PRED ASHOM?!?!?!?!?!? Cítim, ako mi tvár zahalí rumenec. Ash mi venuje prekvapený pohľad. Asi vycítil, že sa naň ho kukám.

Ash- Áno?

          Obvykle nemám problémy hovoriť s chalanmi. Dokonca si s nimi viac pokecám, než s babami. Ale v takejto situácii som sa ešte nenachádzala.

          Mlčím, červenám sa a mrvím sa ako zahanbené dievčatko.

Ash- Kirra?

          Ash zdvihne obočie. Rozhodnem sa niečo povedať, aj keď viem, že to vyznie trápne.

Ja- No... Tá búrka... A to blato...Vieš... Chcela by som si... prezliecť veci...

          Ashovi „blikla žiarovka nad hlavou“. No nevyzeralo to, že mi to moje koktanie chce uľahčiť. Práve naopak. Keď už sme vedeli, že Phanpy tvrdo zaspal v mojej veste, Ash sa asi chce trošku pobaviť.

Ash- Aha, a prečo sa teda pozeráš na mňa? To ťa mám prezliecť ja? (zasmeje sa)

          Začínal ma štvať, avšak v tom dobrom zmysle.

Ja- Nie... Len, či by... si nemohol...

          Ash sa začína uškierať od ucha k uchu.

Ash- Mne nevadí, že sa budeš prezliekať. Kľudne, môžeš aj rovno predo mnou.

          Už aj Pikachu na jeho pleci sa usmieva. Ako mu to mám do kelu povedať? Idem teda na drzovku. Moja schopnosť rozprávať sa s chalanmi je späť! Donúti ma to pousmiať sa. Nezabudnem na afektovaný tón hlasu.

Ja- Ak by si mohol ty a tvoj zadok na chvíľu opustiť toto miesto, bola by som poctená. Rada by som totiž prezliekla.

          Asha moja náhla výrečnosť okradne o všetky argumenty. Dá sa teda do pohybu a začujem, ako Ash hovorí Pikachuovi: „Neboj sa, môžeme sa pozerať.“

          Zaškerím sa. Prezliekať sa pred chalanmi nie je problém. Aspoň pre mňa. Keďže ma môj Umbreon a Teddiursa ochraňujú pred zvedavými pohľadmi opačného pohlavia. Ale ani bez nich by to asi problém nebol. Nemám sa predsa za čo hanbiť. (Bude to znieť namyslene, sorry...) Mám naozaj slušnú postavu na svoj vek. Taká trošku väčšia... ehem... hruď (iné slovo mi nepadlo), štíhle bruško a vyšportované dlhé nohy (to preto som taká vysoká). Vyšportované sú z behania, mimochodom.

            Dám si dole tričko. Pod ním mám ešte čierny lajblík. Navlečiem na seba košeľu, potom si vyzlečiem nohavice a dám si tú sukňu. Trošku lajdácke. Tá košeľa je trošku voľnejšia než som očakávala. Ale čo už narobím.

            Pozriem smerom k Phanpymu. Priložím mu ruku na čelo. Ako inak, má teplotu. Namierim si to k ruksaku, vezmem jednu fľašu zo svojich zásob vody. Potom hodím pokéloptu.

Ja- Glaceon, prosím ťa, ochlaď túto vodu, Phanpy má teplotu.

           Aj keď Glaceon ochladí vodu, namieri si to k Phanpymu. A dýchne naň ho. Phanpyho chytí triaška, avšak tú musí pretrpieť. V temto horúcom a vlhkom vzduchu sa Phanpyho teplota doslova vyžíva, takže s radosťou a ľahkosťou môže rýchlo stúpnuť na vražedné teploty.

Ja- Dobrý nápad. Mohlo to napadnúť aj mňa.

           Ešte dám všetkým napiť. Potom začujem niekoho volanie spoza kríkov.

Ash- Už si sa konečne prezliekla?

          Trošku ma jeho otázka prekvapí. Veď ešte len pred niekoľkým minútami tvrdil, že sa bude pozerať ako sa prezliekam. Potom si ale uvedomím, prečo to neurobil.

          Zrátam pokémonov a zistím, že mi chýba Teddiursa. Nechcela by som, Ash. Teddiursa je tak tvrdohlavá, že často ak nie je tak, ako chce ona, tak vytasí svoje päste a predstaví všetkým svoje facky.

          Keď Ash vylezie spoza kríkov, uvedomím si, ako veľmi som mala pravdu. Teddiursa ide samozrejme ako prvá a mieri rovno k vode, ktorú som naliala ostatným do misky. Ash aj s Pikachuom idú za ňou. A na tvárach sa im jasne červená facka od môjho bodyguarda.

           Vybuchnem do rehotu. Ash kuká na mňa ako na hľadaného zločinca, čo ma rozosmeje ešte viac.

Ash- No haha, len sa smej. Uvidíme, kto sa bude smiať naposledy.

           Nechápem jeho otázke, čo sa vo chvíli zmení. Ash má vonku pripraveného Squirtla a ten sa práve chystá na mňa použiť svoje vodné delo. Prestanem sa smiať.

Ja- To nie je moja chyba, že si sa aj napriek varovaniu Teddiursi rozhodol pozerať. A teraz ťa varujem ja. Ak na mňa skúsiš použiť svoje vodné delo Squirtle, skončíš veeeľmi zle. Za to ti ručím.

          Pozriem na Teddiursu a tá vytasí svoje preslávené päste. Squirtle sa rozhodne pre neútočenie. Spokojne sa usmejem.

Ja- Takto sa mi to páči.

***

          Som na štadióne. Diváci burácajú. Môj súper vyzerá naozaj v dobrej forme. A aj jeho Zoroark pôsobí dojmom víťaza. Sme vo finále. Obaja máme posledného pokémona. Ja mám vytaseného Lieparda, ktorého si občas zamieňam cez PC vďaka strýkovi. Veď viete, keď chcete iného pokémona, ktorý je u nejakého profesora, ktorý sa stará o vaši pokémonov, tak vám ho pošle. Aj ja to tak robím.

           Obaja pokémoni sú vyčerpaní. Bojujú už veľmi dlho. Na ramene mi sedí Teddiursa a zakryje mi oči svojimi packami. Sú také jemné, hebké, ale nejaké... zvláštne. Nie sú to labky Teddiursy ale nejakého iného pokémona. Cítim, ako mi elektrizujú chĺpky na rukách.

           Strhnem sa zo sna. Ten divný pokémon je Pikachu. Nechápem, prečo sa ku mne túli. Možno ho desia tie strašidelné zvuky džungle v nočných hodinách. S rozospatými očami sa popozerám okolo seba. Horí tu ohník, slnko zapadá a uvedomím si, že keby nebolo toho ohníka, zmrzla by som. Ako je možné, že v lese a ešte k tomu v lete je taká zima?

Ash- Vyspala si sa?

           Jeho hlas ma vystraší. Naozaj som zabudla, že som sem išla aj s Ashom. S rozospatými očami naň ho pozerám. Má dole šiltovku a jeho čierna štica je v žiare ohňa príťažlivá. Láka ma pritúliť sa k Ashovi a spať ďalej, avšak ťažké dýchanie Phanpyho ma vráti späť do reality. Na niečo takéto nie je čas. Musíme bežať ďalej. Ash asi nespal veľmi dlho. Koľko je vlastne hodín?

Ja- Ja áno, a čo ty? Spal si vôbec?

          Ash vyhýbavo pozrie niekam do kríkov.

Ash- Ja nie som podstatný.

          Nemám chuť sa hádať, takže to nechám tak. Oheň pomaly dohorieva. Postavím sa.

Ja- Pôjdem ešte po drevo.

Ash- Nemali by sme už ísť?

          Zamyslím sa. Sme asi v ¾ cesty, čo zmanená, že v dedine budeme asi za hodinku a pol. Pokrútim teda hlavou. Ešte skontrolujem Phanpymu teplotu apoteším sa, že už mu značne klesla. Určite aj vďaka Glaceonovi.

Ja- Teraz si oddýchni ty. Ešte nás čaká cesta. Potrebujeme byť obaja... proste si pospi.

Ash- Ale...

Ja- Pospi si. Teddiursa, daj na Asha prosím ťa pozor. (zachytím Ashov vydesený pohľad) A tentoraz žiadne facky a údery. Inak budeš mať problémy.

        Teddiursa prikývne.

Ja- Umbreon, ideme.

         Zájdeme hlbšie do lesa ale dávam pozor, aby sme nezašli až príliš ďaleko. Medzitým je už šero a už ani nevidno. Začnem zbierať drievka, ale sú mokré. Nevadí, vysuší ich Flareon. Spokojná, čo som vymyslela pokračujem v zbieraní. Keď vylezie Mesiac, Umbreon nám automaticky začne svietiť na cestu (je to nočný pokémon).

        Keď už mám dosť nazbierané, začujem hluk. A znepokojí ma fakt, že to išlo od miesta, kde sme sa zložili na oddych.

        Vymením si s Umbreonom pohľad a s drevom v náručí sa rozbehnem smerom k nášmu „kempu“. Len dúfam, že sa nikto nezranil. Ale čo to bolo za hluk?